Weiszovci spod Tatier

TU ŽIL
GEJZA WEISZ
NAR. 1896
DEPORTOVANÝ 1942
DO SOBIBORU
ZAVRAŽDENÝ
TU ŽILA
BLANKA WEISZOVÁ
ROD. EGERMANNOVÁ
NAR. 1904
DEPORTOVANÁ 1942
DO SOBIBORU
ZAVRAŽDENÁ
TU ŽIL
MIKULÁŠ WEISZ
NAR. 1927
DEPORTOVANÝ 1942
DO SOBIBORU
ZAVRAŽDENÝ
TU ŽIL
EDUARD WEISZ
NAR. 1929
DEPORTOVANÝ 1942
DO SOBIBORU
ZAVRAŽDENÝ
TU ŽIL
VILIAM WEISZ
NAR. 1931
DEPORTOVANÝ 1942
DO SOBIBORU
ZAVRAŽDENÝ
TU ŽIL
ZOLTÁN WEISZ
NAR. 1936
DEPORTOVANÝ 1942
DO SOBIBORU
ZAVRAŽDENÝ
Miesto:
Poprad, park Dávida Husza pri železničnej stanici, chodník pri parkovisku od Úzkej ulice
Inštalované: 12. 8. 2018

Weiszovci boli v malej podtatranskej obci Mlynica, za prvej republiky známej pod nemeckým názvom Milbach, jedinou židovskou rodinou. So svojimi prevažne nemeckými susedmi dlhé roky nažívali bez akýchkoľvek vážnejších sporov. To sa však rýchlo zmenilo a vyústilo do deportácie a následnej smrti deviatich jej členov z Mlynice a Popradu v posledný májový deň 1942.

Tragédia holokaustu postihla tri generácie rodiny siahajúce od Rozálie, rodenej Wolfovej, ktorá pochádzala z neďalekej Veľkej Lomnice, až po štyri jej vnúčatá, pričom najmladšie z nich malo v čase deportácie do vyhladzovacieho tábora Lublin/Sobibor len čosi viac ako päť rokov. 

Rozália (nar. 1879) bola začiatkom štyridsiatych rokov už viac ako dve desaťročia vdova. V Mlynici žila s dvoma manželovými synmi z prvého manželstva Arturom a Vojtechom. Ich najstarší brat Gejza žil v Poprade spolu s manželkou Blankou a ich štyrmi deťmi.

„Rozália bola druhou manželkou môjho starého otca. Prvá manželka, s ktorou mal štyri deti, mu zomrela. Spolu mali jedno dieťa, a tým bol môj otec,“ hovorí Juraj Weisz. Dodáva, že rodina prevádzkovala v Mlynici hostinec a v Starom Smokovci v lete kaviareň. 

Jurajov otec Zoltán vyštudoval v Prahe farmáciu a neskôr sa usadil v Piešťanoch. Takpovediac do sveta sa vydala aj jeho nevlastná sestra, ktorá mala manžela z Maďarska. Tam sa jej podarilo prežiť v jednom z domov prenajímaných švédskym diplomatom Raoulom Wallenbergom a neskôr sa odsťahovala do Austrálie.

„Otec spomínal, že s Nemcami nemali dlhé roky žiadne problémy. Zhoršilo sa to až v tridsiatych rokoch. Najmä niektorí mladí boli sfanatizovaní. Začali im vytĺkať okná a podobne,“ opisuje pomery v Mlynici Juraj Weisz. Mali však aj susedov, ktorí sa k nim správali veľmi slušne a ukryli Weiszovcom nejaké veci a po vojne ich odovzdali Zoltánovi. Bol medzi nimi aj obraz, ktorý dnes visí doma u Juraja Weisza. Samotný dom však bol po vojne vyrabovaný. 

„Otec spomínal, že s Nemcami nemali dlhé roky žiadne problémy. Zhoršilo sa to až v tridsiatych rokoch. Najmä niektorí mladí boli sfanatizovaní. Začali im vytĺkať okná a podobne.“

Jeho otec mal za slovenského štátu prezidentskú výnimku z tzv. Židovského kódexu, čiže vládneho nariadenia z 9. septembra 1941, ktoré výrazne obmedzilo ľudské a občianske práva židovského obyvateľstva. Výnimky mohli udeľovať prezident Jozef Tiso, jednotlivé ministerstvá alebo Ústredný hospodársky úrad, inštitúcia určená na likvidáciu a prevod majetku Židov štátu alebo arizátorom. Zoltána Weisza ako „hospodársky dôležitého Žida“ výnimka chránila pred deportáciami a mala sa vzťahovať aj na rodinných príslušníkov. 

Keď sa Zoltán dozvedel, že jeho matku a troch nevlastných súrodencov zobrali do zberného tábora, vybral sa do Popradu v snahe zachrániť ju. Rýchlo však zistil, že v tomto prípade už ani výnimka nepomôže. Predsa len sa však hľadal možnosti, ako ju dostať zo zberného tábora iným spôsobom. „Aj sa snažil podplatiť nejakého gardistu, ale nedalo sa to. Ju potom deportovali a zmizla bez stopy,“ dodáva Juraj Weisz. Už pred tým, ako začala byť situácia naozaj vážna, Zoltán sa snažil presvedčiť matku, aby prišla za ním do Piešťan, ale nechcela opustiť zvyšok rodiny, a tak zostala v Mlynici.

Rozália však nebola jedinou obeťou deportácií. Spolu s ňou sa v šiestom transporte z Popradu 31. mája 1942 ocitlo ďalších osem jej rodinných príslušníkov. Z Mlynice to boli jej dvaja nevlastní synovia Artur (nar. 1899) a Vojtech (nar. 1902). Práve v prípade Vojtecha je ako jediného z celej odvlečenej rodiny známy presný dátum smrti, a to 19. júl 1942, čiže päťdesiat dní po deportácii. Zahynul v koncentračnom tábore Majdanek.

Z Popradu bol deportovaný najstarší nevlastný syn Rozálie Gejza (nar. 1896) spolu s manželkou Blankou pôvodom z Liptovskej Tepličky a ich štyrmi deťmi Mikulášom (1927), Eduardom (1929), Viliamom (1931) a najmladším Zoltánom (1936). „Fascinujúce bolo, že o týchto svojich bratrancoch som nič nevedel. Dozvedel som sa o nich, až keď som začal pátrať po informáciách na Stolpersteine. Pán Hlavinka z Dokumentačného strediska holokaustu ma upozornil, že v zozname deportovaných sú ďalšie štyri mená a zdá sa, že sú to synovia Gejzu. Následne sa to potvrdilo,“ opisuje objav zabudnutých príbuzných Juraj Weisz. 

Jeho otec mu nikdy nespomenul, že jeden z jeho bratov bol ženatý a mal deti. „Ani moja mama o tom nevedela, lebo by mi to povedala. Čítal som, že je veľa prípadov, že ľudia o tom nechceli hovoriť, chceli to vytesniť.,“ hovorí Juraj Weisz a dodáva, že otec ho tým nechcel zaťažovať, lebo chcel začať nový život. 

Následne bolo problémom nájsť aj miesto, kde Gejzova rodina žila, aby sa tam mohli umiestniť Stolpersteine. Podľa záznamov zo sčítania ľudu to malo byť na Úzkej ulici, lenže taká už v Poprade neexistuje, iba v Matejovciach. Nakoniec sa mu cez kataster podarilo zistiť, že dom sa nachádzal pri dnešnom parčíku neďaleko železničnej stanice. „O jeho živote neviem prakticky nič. Z dokumentov sa však dá vyčítať, že každé jeho dieťa sa narodilo inde, takže sa zjavne často sťahovali po okolí Popradu. Dôvody sťahovania však nepoznáme. Nakoniec bývali v Poprade, odkiaľ ich deportovali,“ vysvetľuje Juraj Weisz. 

Jurajov otec sa tiež na istý čas ocitol v zbernom tábore v Žiline, ale deportácii sa vyhol. Intervenoval zaňho majiteľ lekárne, v ktorej pracoval. V Piešťanoch teda pôsobil až do vypuknutia Slovenského národného povstania koncom augusta 1944. Potom sa až do apríla 1945 ukrýval aj s prvou manželkou, ktorá neskôr zomrela, v stohu slamy v obci Pobedim. „Ľuďom, ktorí mu pomohli, som chcel vybaviť ocenenie Spravodliví medzi národmi, ale nemám o tom vôbec žiadnu dokumentáciu, takže to nebolo možné,“ hovorí Juraj Weisz. Paradoxom dejín je, že útek do Pobedima sa Zoltánovi Weiszovi podaril vďaka miestnemu funkcionárovi Deutsche Partei, strany nemeckej menšiny, ktorý ho prišiel varovať. „Povedal mu: pán lekárnik, dnes sme odhlasovali, že vás prídu zobrať, tak zmiznite. Ťažko posudzovať konanie týchto ľudí. Jedného varoval, ale možno desiatim nič nepovedal,“ zamýšľa sa Juraj Weisz.

„Ľuďom, ktorí mu pomohli, som chcel vybaviť ocenenie Spravodliví medzi národmi, ale nemám o tom vôbec žiadnu dokumentáciu, takže to nebolo možné.“

„Otec o tejto časti svojho života nechcel veľmi rozprávať. Keby mi to nespomenula mama, ktorá nebola Židovka, asi by mi to nikdy v živote nepovedal. Bolo veľa takýchto príbehov, že ľudia to úplne vytesnili zo svojej mysle,“ vysvetľuje Juraj Weisz. Aj preto sú informácie o osude jeho príbuzných veľmi kusé, útržkovité a neúplné. Deväť jeho príbuzných nemá vlastné hroby, u ôsmich nie je známy ani presný dátum smrti. Pripomína ich pamätný kameň na starom židovskom cintoríne v Piešťanoch, ktorý dal postaviť Zoltán Weisz,  a Stolpersteine v Mlynici a Poprade. 

„Otec o tejto časti svojho života nechcel veľmi rozprávať. Keby mi to nespomenula mama, ktorá nebola Židovka, asi by mi to nikdy v živote nepovedal. Bolo veľa takýchto príbehov, že ľudia to úplne vytesnili zo svojej mysle,“ 

Autor: Tomáš Mrva