Príbeh Sternlichtovcov a ich pamätných kameňov v Haliči

Ul.Mieru 43/41, Halič
Dátum uloženia: 22.7.2013
TU ŽIL
ERNEST STERNLICHT
NAR. 1890
DEPORTOVANÝ 1. 5. 1944
ZAVRAŽDENÝ
V MAUTHAUSENE
TU ŽIL
ERVIN STERNLICHT
NAR. 1928
DEPORTOVANÝ 1. 5. 1944
ZAVRAŽDENÝ
V MAUTHAUSENE
TU ŽIL
SAMUEL STERNLICHT
NAR. 1923
DEPORTOVANÝ 1944
PRACOVNÉ TÁBORY V MAĎARSKU
OSLOBODENÝ
PREŽIL
TU ŽILA
VERUŠKA STERNLICHTOVÁ
NAR. 1925
DEPORTOVANÁ 1944
DO OSVIENČIMU
DO RAVENSBRÜCKU
DO BERGEN-BELSENU
DO TEREZÍNA
OSLOBODENÁ
NA NÁSLEDKY ZAHYNULA 30.9.1945
TU ŽILA
MARGITA STERNLICHTOVÁ
NAR. 1900
DEPORTOVANÁ 1944
DO OSVIENČIMU
DO RAVENSBRÜCKU
DO BERGEN-BELSENU
DO TEREZÍNA
OSLOBODENÁ
PREŽILA

Sestry Juditu a Veru Sternlichtové hypnotizoval v detstve starý obraz zavesený v ich obývačke. Zarámovaná čiernobiela fotografia. Pôsobila už trošku starosvetsky. Občas mali pocit, že z obrazu k nim vystupujú postavy. Často pred ním zastali a skúmavo si ho prezerali.

Vypočujte si príbeh o Sternlichtovcoch

V jednej z postáv začali postupom času rozpoznávať črty svojej starej mamy. To však ešte nemala tvár plnú vrások, videli na nej aj náznaky úsmevu. To ich na chvíľku zmiatlo. Je to skutočne ona? Ich „omama“, ako ju volali, bola k nim láskavá, no zároveň vždy veľmi vážna. Nepamätali sa, že by sa usmiala.

Vtedy však musela byť asi oveľa mladšia. Na obraz sa pozerali stále viac a viac. V mladom chlapcovi neskôr začali zasa spoznávať svojho otca. Je to skutočne on? Neboli si isté, muselo to byť asi veľmi dávno. Ostatné tváre na obraze im však nič nehovorili. Neznámi, cudzí ľudia.

„Kto sú tí ľudia na obraze?“ spýtala sa jedného dňa Judita. Nepamätá sa presne, či mala 11 alebo 12 rokov. A či to bolo ešte v ich rodnom Haliči, kde prežili prvé roky svojho života alebo už v Lučenci, kam sa rodičia, dcéry a obe babičky neskôr presťahovali. Nemohla vtedy tušiť, že so zvedavou sestrou otvorili svojou otázkou kapitolu, o ktorej v rodine dovtedy nepadlo jediné slovo. A nemohla tušiť ani to, že sa práve dotkla večne živej rany.

Až neskôr to celé pochopili. Postavy na obraze, ktoré v ich reálnom živote chýbali, ich blízkym aj po rokoch všetko pripomínalo. Príbeh ich „omamy“ a otca im postupne odkryla až ich mama. Otec jej ho po ich zoznámení rozprával po častiach. 

Tajomstvo postáv z obrazu

Tie záhadné tváre na čiernobielej fotografii zrazu dostali mená. Prvýkrát si vypočuli príbeh, ktorý sa za nimi skrýva – od ich mamy. Áno, áno, potvrdila im ich pocit, že tie oči, ten výraz tváre už videli.

Starú mamu a otca spoznali. A potom tu boli tí, ktorých nikdy nestretli. Ten elegantný a dôstojný pán na fotografii vedľa starej mamy bol ich starý otec. A bola tu aj Veruška, otcova mladšia sestra, a Ervín, ten bol benjamínok rodiny. Na prvý pohľad bola na obraze šťastná rodina. 

Mali otec a jeho súrodenci podobné detstvo ako sestry Judita a Vera? Otec o tom pred nimi nikdy nehovoril. Pre svoje dcéry totiž vytvoril prostredie plné lásky a podnetov. A rovnako obe babičky – z otcovej a aj maminej strany, s ktorými žili v jednom dome. Tá „haličská“, ako ju volali, ich učila počúvať klasiku, veď hudba bola jej láskou. A sama chcela byť kedysi opernou speváčkou.

Na prelome storočí, presne 30. júla 1900, keď sa ich babička Margita Mahrerová v niekdajšom Rakúsko-Uhorsku narodila, také možnosti pre obyčajné dievča neboli. Vyrastala v Balassagyarmatoch, v slovenskom preklade Balážskych Ďarmotách v Novohradskej župe – na území dnešného Maďarska.

Hoci všetci jej piati bratia dostali možnosť študovať školy podľa svojho výberu – jeden bol právnikom, ďalší zubným lekárom, tretí zasa vychýreným dámskym krajčírom – ona sa dostala iba po obchodnú školu. Bolo treba myslieť prakticky, veď peňazí nebolo nazvyš.

Prešla prvá svetová vojna aj španielska chrípka. Mala 22 rokov, keď prišla z Maďarska do mladej Československej republiky. Mestečko Halič bolo blízko o niečo väčšieho Lučenca.

Dôvodom, prečo sa sťahovala, bol sobáš s jej budúcim manželom. Starým otcom Judity a Very. Skúmali jeho črty tváre na fotografii. Jeho na rozdiel omamy nikdy nestretli.

Ernö Sternlicht bol od nej o desať rokov starší, narodil sa ešte v roku 1890 a pochádzal rovnako ako ona zo židovskej rodiny. Nikdy sa nedozvedeli, aké to bolo, keď ho po prvýkrát uvidela. Občas si ten príbeh ich stretnutia iba domýšľali.

Bolo to asi šťastné manželstvo, veď starí rodičia mali tri deti. Prvý sa narodil práve Juditin a Verin otec. Písal sa rok 1923, keď prišiel na svet najstarší Viktor Sternlicht. Tvrdohlavá prababka Sternlichtová ho dala bez vedomia a súhlasu čerstvých rodičov zapísať do matriky pod menom Samuel. Inak ako Viktor ho však doma nikto neoslovil. Len dva roky po ňom, v roku 1925 sa mu narodila sestra Veruška. A v roku 1928 do rodiny pribudol najmladší Ervín.

Rodina vlastnila v Haliči mäsiarstvo, kde stará mama pomáhala starému otcovi. Nezabudla pri tom ani na svoju lásku k umeniu – doma mal vtedy čestné miesto klavír, s ktorým sa skamarátil najmä najstarší syn Viktor. Vtedy na ňom rodičom a súrodencom rád hrával.

Všetky tri deti viedla omama ku knihám. „To jej zostalo celý život, aj nás viedla k umeniu, kultúre a  literatúre,“ spomínala po rokoch Judita Sternlichtová, ako vydatá už Landshut. Omama im dokonca čítala Williama Shakespearea. A rozprávala rada rôzne literárne príbehy. Len o tom vlastnom pred vnučkami mlčala. 

O postavách, ktoré zmizli

Tušili, aká hrôza ich bude čakať? pýtali sa samy v sebe Judita aj Vera. Aj vtedy, keď sa neskôr vracali k postavám na obraze. A k osudu svojich príbuzných.

Do pokojného života rodiny Sternlichtovcov sa začala postupne premietať zmena spoločenských pomerov. V druhej polovici 30-tych rokov, keď v Európe silnel hlas nacistického vodcu Adolfa Hitlera, za Ernöm Sternlichtom sa zastavil starý priateľ, pán Koviliak.

„Časy sú zlé, chystám sa odísť z Európy. Rád by som išiel do Kanady, Ernö. Nepridáš sa?“ pýtal sa ich starého otca. „Musím Ti povedať, priateľu, že ja mám v Haliči paradíz,“ povedal mu vtedy dobromyseľne starý otec. Ich rodinnému mäsiarstvu sa darilo, nemali veľké nároky, žili skromne, šťastne, a tak im k životu vlastne nič nechýbalo.

Veci potom nabrali rýchly spád. Mladú Československú republiku Hitler ešte pred definitívnym rozbitím obral o územia – najskôr Mníchovskou dohodou a potom Viedenskou arbitrážou. 

Tá sa dotkla už aj mesta, v ktorom žili. Halič mala byť 10. novembra 1938 pripojená k horthyovskému Maďarsku. Do Starej Haliče, ktorá patrila neskôr k Slovenskému štátu, ešte narýchlo odtiaľ evakuovali na slovenské územie notársky úrad a niekoľko obyvateľov s tým správnym pôvodom. V pôvodnej Haliči ich ostalo iba 1089. Medzi nimi aj Sternlichtovci. Na výber veľmi nemali.

Už 2.novembra 1938 vydal Krajinský úrad v Bratislave nariadenie, aby sa zamedzilo príchodu Židov z oblastí, ktoré pripadli Maďarsku. Nech zostanú tam, kde sú, na Slovensku jednoducho nie sú vítaní. Čo lepšie ilustruje, že židovskí obyvatelia boli už od začiatku pre ľudácky režim autonómneho Slovenska nežiaduci? Ľudáci boli radi, že sa ich zbavili.

V tom čase však už na Slovensku útočili na Židov noviny a po uliciach miest začínala pochodovať Hlinkova garda vo vysokých kožených čižmách a čiernych uniformách. Počuli o násilnostiach, ktorých sa gardisti dopúšťali na židovských obyvateľoch. Starí rodičia si ešte dobre pamätali aj časy Rakúsko-Uhorskej monarchie a hovorili doma prevažne po maďarsky, a tak život v Maďarsku nevnímali tragicky.

Židovský pôvod sa však stal v tom čase akýmsi Kainovým znamením – v celej Európe. Hoci v Maďarsku sa zdali výpady proti židovskému obyvateľstvu najskôr miernejšie ako na Slovensku, situácia sa aj tam rýchlo zhoršovala.

Už v roku 1938 vznikol v Maďarsku prvý protižidovský zákon. Najskôr prišli o  rodinné mäsiarstvo, ktorý bol pre rodinu možnosťou obživy. Prežívali iba ťažko. Pripravili ich o všetky hodnotné veci a cennosti. Na ulici museli nosiť žltú hviezdu, aby ich každý rozoznal. To sú oni, Židia. Stali sa z nich menejcenní ľudia. A neskôr museli opustiť svoje domovy. Skončili v maďarských pracovných táboroch. 

Judita so sestrou často uvažovali nad tým, ako sa vtedy museli cítiť. Verili, že sa im podarí celej tejto mašinérii uniknúť? V roku 1942 sa rozbehli na Slovensku deportácie židovských obyvateľov – smerovali do nacistických koncentračných táborov. Nikto z ľudí, ktorých nakladali do nákladných vagónov, nevedel, kde skončia. Sternlichtovci, ktorí žili v Maďarsku, sa možno utešovali sa, že to môže byť aj horšie. Pravdepodobne boli radi, že oni sú v bezpečí. Do Maďarska nakoniec utieklo mnoho Židov aj zo Slovenska. Tých, ktorí si chceli zachrániť život. Zdanlivé bezpečie a pokoj však netrvalo dlho.

„Ich život sa skončil v lete 1944, keď sa rozbehli deportácie aj v Maďarsku a boli odvlečení do rôznych koncentračných táborov,“ spomínala Judita príbeh, o ktorom sa dozvedela len z maminho rozprávania. 

Stará mama s Veruškou prežili štyri koncentračné tábory – Auschwitrz, Ravensbrück, Bergen-Belsen a Terezín. Judita si vždy predstavovala, že ich muselo držať presvedčenie, že sa ešte niekedy stretnú so svojimi najbližšími. Nádej, že vyhrá pravda a spravodlivosť a koniec vojny nie je ďaleko. Oslobodenia Terezína, v ktorom ako vôbec poslednom z nacistických koncentračných táborov otvorila brány sovietska armáda, sa s vypätím všetkých síl dočkali. Bolo to 8.mája 1945. Bol koniec druhej svetovej vojny. Ale tých síl nebolo nakoniec dosť. Zoslabnutá a ťažko chorá Veruška zomrela na následky táborových podmienok v septembri 1945 – štyri mesiace po konci vojny. 

Nikdy sa nevrátili ani starý otec Ernö Sternlicht a najmladší 16-ročný Ervín, ktorí skončili spoločne v nacistickom koncentračnom tábore Mauthausen. Pomáhal otec synovi alebo syn otcovi? Pýtala sa sama seba Judita v myšlienkach. Zomreli tam nakoniec obaja.

Zázrakom prežil ich otec, ktorého Maďari poslali do pracovných jednotiek a prešiel si svojou vlastnou ťažkou cestou. Ako menejcenných ľudí ich poslali do prvej línie – v chatrnom oblečení, vysilených a zničených. Na istú smrť. Bolo to ťažké zvládnuť fyzicky, no aj psychicky. Ich hlavnou úlohou bolo kopať hroby pre mŕtvych vojakov. Boli slabší ako muchy. Oni, druhotriedni vojaci umierali po desiatkach. Konca vojny sa ich dožilo iba pár. Kde bral náš otec v sebe takú silu? pýtala sa sama seba Judita, keď po rokoch čítala o podmienkach, ktoré mali vojaci v maďarských pracovných jednotkách.

 Z päťčlennej rodiny sa stretli po vojne iba otec a stará mama. Čakal na nich život, ktorý už nebude nikdy ako predtým.

O tých, ktorí zostali

„Ako mohli dokázať po tom všetkom, čo prežili, znova žiť? A kde našli silu? “ pýta sa Judita, ktorá si nevie predstaviť ani dnes, akú bolesť vtedy v sebe cítili. Mala iba jedinú odpoveď. Museli žiť jeden pre druhého.

Lenže to, čo prežili počas vojny, si vypýtalo svoju daň. Nielen vtedy, keď sa im vracali v myšlienkach tí, ktorých stratili. Keď ich „videli“ doma aj na uliciach.

V roku 1948, keď ich otca Viktora povolali na povinnú vojenskú službu do československej armády, ťažko ochorel. Hospitalizovali ho vtedy v nemocnici v Kremnici. Práve tam žila aj ich budúca mama. Tá sa od známych dozvedela o židovskom mladíkovi, ktorý leží v ťažkom stave v nemocnici. Aj o tom, že počas vojny stratil takmer celú rodinu. Chcela pomôcť a rozhodla sa ho navštíviť. Bola to akási solidarita preživších, veď aj ona sama mala podobný osud. A počas vojny stratila takmer celú rodinu.

Nezostalo však len pri solidarite. Judita si pamätala aj po rokoch slová, ktorými im ich zoznámenie opisovala mama. Bola to láska na prvý pohľad. Už o necelý rok, v roku 1949 mali tradičnú židovskú svadbu. Sobášil ich rabín. Tradícia, to bola jedna z mála vecí, ktorá im po starom svete zostala.

Akí asi museli byť? Aké boli tie postavy z fotografie? Často sa zamýšľala nad tými, ktorí tu neboli a vlastne byť mohli. „Radi sme kedysi s „omamou“ počúvali v rádiu hudobné pozdravy. Často sa pri tých blahoželaniach spomínalo, aká veľká je niektorá rodina. Ale čo zostalo z tej našej?“ pýtala sa už po rokoch Judita. Po rokoch tiež pochopili, po kom nesie meno jej sestra Vera.

Často, ešte ako dieťa počula omamu kliať na Nemcov a ona sama babičku opakovala. Život však píše občas zvláštne scenáre. V roku 1969, krátko po okupácii Československa vojskami Varšavskej zmluvy Judita emigrovala, lebo nechcela žiť v neslobode. A nový život našla nakoniec práve v Nemecku.

Dnes už sú všetky postavy na obraze iba minulosťou. Zostali iba ony, druhá generácia. A príbeh, pri ktorom majú stále veľa otázok. Ich haličská „omama“ mala veľmi ťažký osud, prežila všetky svoje deti. Nakoniec aj svoje jediné dieťa, ktoré jej po vojne ostalo, ich otca. Zomrela necelý rok po ňom – v máji 1985.

Na Slovensko, kde majú hroby, sa dodnes Judita pravidelne vracia. Chodí si spomínať na otca, mamu, babičku aj mladú Verušku, ktorá zomrela krátko po vojne v septembri 1945 a pochovaná je na židovskom ortodoxnom cintoríne v Bratislave.

Za starého otca Erna Sternlichta a malého Ervína, ktorí nemali nikdy svoj hrob, zapáli sviečku. Tak, ako to robili ešte v detstve – s babičkou. A zastaví sa vždy aj v Haliči, kde už dnes nikoho nemá. Postavy z ich rodinného obrazu tam dnes pripomínajú len pamätné Kamene zmiznutých (Stolpersteine).