Námestie Slobody 31, Prievidza
Kamene do chodníka uložil Gunter Demnig 23. septembra 2017
TU ŽILA
BERTA STEINEROVÁ
ROD. SCHLESINGEROVÁ
NAR. 1873
INTERNOVANÁ
V NOVÁKOCH
ZOMRELA
TU ŽIL
ALEXANDER STEINER
NAR. 1900
INTERNOVANÝ
V NOVÁKOCH
DEPORTOVANÝ 1942
ZAVRAŽDENÝ
TU ŽIL
JOZEF STEINER
NAR. 1940
INTERNOVANÝ
V NOVÁKOCH
DEPORTOVANÝ 1942
ZAVRAŽDENÝ
TU ŽILA
JOLANA STEINEROVÁ
ROD. WEISSOVÁ
NAR. 1919
INTERNOVANÁ
V NOVÁKOCH
DEPORTOVANÁ 1942
ZAVRAŽDENÁ
TU ŽIL
ŽIGMUND STEINER
NAR. 1905
INTERNOVANÝ 1942
V NOVÁKOCH
PRENASLEDOVANÝ 1944
NA ÚTEKU
ZAVRAŽDENÝ
TU ŽIL
RÓBERT STEINER
NAR. 1931
INTERNOVANÝ 1942
V NOVÁKOCH
PRENASLEDOVANÝ 1944
NA ÚTEKU
ZAVRAŽDENÝ
TU ŽILA
AURÉLIA STEINEROVÁ
ROD. KOHNOVÁ
NAR. 1909
INTERNOVANÁ 1942
V NOVÁKOCH
PRENASLEDOVANÁ 1944
NA ÚTEKU
ZAVRAŽDENÁ
TU ŽIL
IZIDOR STEINER
NAR. 1907
INTERNOVANÝ
V NOVÁKOCH
DEPORTOVANÝ 1942
ZAVRAŽDENÝ
TU ŽILA
MIRIAM STEINEROVÁ
NAR. 1919
INTERNOVANÁ
V NOVÁKOCH
DEPORTOVANÁ 1942
ZAVRAŽDENÁ
TU ŽILA
ŠARLOTA STEINEROVÁ
ROD. HOLZMANOVÁ
NAR. 1909
INTERNOVANÁ
V NOVÁKOCH
DEPORTOVANÁ 1942
ZAVRAŽDENÁ
Rodina Steinerovcov pochádzala zo Šútoviec pri Prievidzi. Otec rodiny, Jozef, sa venoval gazdovaniu na rodinnom hospodárstve. Darilo sa mu. V roku 1921 sa početná rodina presťahovala do Prievidze. Jozef kúpil dom na rohu hlavného námestia. Ani na novom mieste sa nezľakol výziev. Nie len on s manželkou Bertou, ale aj všetky jeho deti sa venovali živnosti, podnikaniu a obchodu. Šiesti súrodenci s rodinami sa nezmestili do jedného domu a preto vo dvore, ústiac do bočnej ulice, priamo pred vstupom do katolíckeho kostola, dal Jozef Steiner svojim deťom postaviť bytový dom.
Po prijatí protižidovských opatrení bola rodina Steinerovcov vystavená veľkej skúške. Ich živnosti, obchodné a remeselné prevádzky boli zrušené, dopravné prostriedky zhabané, do domu menovaný vnútený správca. Rodina Steinerovcov nepatrila medzi hospodársky významné, preto na začiatku júna 1942 všetci členovia rodiny, vrátane starej matky – medzi časom vdovy – dostali povolávací rozkaz na sústredenie do koncentračného tábora pri Novákoch. Od marca do októbra 1942 bolo z tohto koncentračného tábora vypravených niekoľko transportov do Lublinu. Do transportov boli zaradení aj niektorí členovia rodiny. Stará matka, zo žiaľu nad stratou detí, zomrela priamo v tábore. Pochovaná bola v neoznačenom hrobe na židovskom cintoríne v Novákoch.
Doslova zázrakom sa od deportácie zachránil jeden zo súrodencov Steinerovcov. Leopold Steiner sa po tom, keď mu zarizovali nákladnú autodopravu, začal venovať chovu hodvábnika morušového. Priestor k tomuto našiel na dvore prievidzskej židovskej školy. Z tohto obdobia pochádza aj jedna fotografia. Keď v dňoch 4. alebo 6. júna 1942 boli všetci Židia z Prievidze sústredení na odchod do koncentračného tábora v Novákoch, naložili ich na nákladné autá alebo vozy a odviezli. V tábore všetkých sústredili pred barakom, v ktorom sídlil veliteľ. Ten, keď vyšiel von, sa odrazu spýtal: „Kto vie chovať hodvábnikov morušových?“ Leopold Steiner sa prihlásil a veliteľ mu kázal aj s rodinou z radu vystúpiť. Jeho tvrdenie podložila aj fotografia, ktorú mal úplnou náhodou vo vrecku. Všetci početní členovia rodiny Steinerovcov boli odtransportovaní a zahynuli. Leopold Steiner s rodinou ostal v tábore, kde neskôr, keďže bol vynikajúci vodič, pôsobil ako osobný šofér veliteľa tábora. Jeho manželka pracovala v krajčírskej dielni, dcéra Ružena bola už ako 15-ročná pri hospodárstve, syn Viliam ako 14-ročný pracoval v stolárskej dielni. V tábore prežili až do až do augusta 1944.
Po vypuknutí povstania bol novácky tábor rozpustený. Z Prievidžanov v tábore neostal nikto, no ani v Prievidzi sa usadiť nemohli pre nedostatok voľných bytov. Prichýlili ich obyvatelia okolitých obcí, napríklad Steinerovcov v Šútovciach. Postupom nemeckých vojsk sa museli stiahnuť do okolia Banskej Bystrice a po potlačení povstania museli prežiť tuhú zimu 1944/1945 v chatrnom oblečení a bez akéhokoľvek vybavenia v horách. Jedného dňa, keď sa so skupinou utekajúcich Židov ukrývali v horách, ich lesník, zo strachu pred Nemcami a udavačmi, odmietol pustiť do horárne. Preto boli počas troch sychravých dní a nocí ukrytí na temene hory pod konármi vysokého ihličnanu, kým okolité lesy prečesávali vojaci. Každý deň mali na obživu iba jedinú kocku cukru s kvapkou alpy – francovky, čo náhodou našla ich mama vo vrecku. V takýchto, často neľudských podmienkach, sa dočkali oslobodenia.
Na svoj návrat do Prievidze spomínala po rokoch Ružena Becková z rodiny Steinerovcov. Z mnohopočetnej rodiny prežili iba jej rodičia Leopold a Alžbeta, ona a jej brat Viliam. „Vrátili sme sa cez hory, môj ocko mal výborné orientačné schopnosti, previedol nás do Slovenského Pravna. Tam mal známych a tí nás naložili na voz a zaviezli do Prievidze. Nemali sme sa kde uložiť, veď sme so sebou nemali nič. Prišli sme do jedného z našich niekdajších domov a spávali sme tam na zemi. Tak sme tam bývali a všetci, čo sa vracali odniekiaľ, sa u nás zastavovali. A tí, ktorí nám zobrali byty, nám ich neuvoľnili, až neskoršie. My sme boli zo všetkého tak utlačení a ubití, že sme sa báli niečo pýtať.“
No nie všetci, čo sa vrátili a ostali, ostať aj chceli. Napríklad Steinerovci ostať museli. „My sme chceli ísť do Austrálie, otecko tam mal bratranca a on nás volal. My sme chceli ísť, ja už som bola vydatá a na ceste bola dcérka. Brat predtým v 1947-om ušiel ilegálne do Izraela. No doktor Neumann nám povedal, že ak by sme išli do Izraela alebo Austrálie, aby sme si so sebou zobrali aj truhlu pre otecka, že to neprežije. Tak som v Prievidzi ostala s ním.“ Leopold Steiner ťažko niesol skutočnosť, že zahynuli všetci jeho súrodenci aj s rodinami. To sa odzrkadlilo na jeho zdravotnom stave, keď zomrel sotva 60-ročný. Ružena Becková rodená Steinerová zomrela v roku 2020 ako posledná členka niekdajšej židovskej komunity v Prievidzi.
