Palackého 4, Bratislava
Dátum uloženia: 22.9.2014
TU ŽIL
JÚLIUS MAYER
NAR. 1895
DEPORTOVANÝ V OKTÓBRI 1944
ZAVRAŽDENÝ 3. 2. 1945
V BUCHENWALDE
TU ŽILA
ROZÁLIA SCHEIMOVITZOVÁ
NAR. 1869
DEPORTOVANÁ V OKTÓBRI 1944
ZAVRAŽDENÁ 7. 3. 1945
V BERGEN-BELSENE
V roku 1944 žilo na Slovensku približne 20-tisíc Židov. Niektorých chránili rôzne druhy výnimiek, no mnohých väznili v pracovných táboroch v Novákoch, Seredi a Vyhniach. Ďalší boli nútení ukrývať sa, vydaní napospas neistému osudu. Po zastavení deportácií v roku 1942 si mnohí vydýchli, no nie nadlho. V Slovenskom štáte okupovanom od jesene nacistickým Nemeckom sa znova pristúpilo k radikálnemu riešeniu židovskej otázky a transporty sa obnovili. Ich obeťou sa stali aj Rozália Scheimovitzová (†75) a jej zať Július Mayer (†49), ktorých životné príbehy pripomínajú aj Kamene zmiznutých pred domom na Palackého 4 v Bratislave.
Vypočujte si príbeh o Mayerovcoch
O neľahkom osude Židov na Slovensku dnes svedčia aj Kamene zmiznutých (Stolpersteine). Jeden sa nachádza aj pred bratislavským domom na Palackého 4, odkiaľ gestapo odviedlo Júliusa Mayera s rodinou a spolu s nimi aj starú Júliu Scheimovitzovú.
„Bola to dobrá a úprimná žena, ktorá nás deti zbožňovala a veľmi ľúbila. Jej najväčší hriech bol, že bola Židovka,“ konštatuje jej vnuk Tomáš Reichental. Jeho posledná spomienka na babičku sa viaže na moment, keď do jej izby vtrhlo gestapo. „Jeden ju chytil za ruku, druhý za nohy a jej malé staré chudé telíčko hodili do dvojkolesového vozíka,“ opisuje situáciu, ako si neznámi muži prišli po 75-ročnú nevinnú ženu.
Rozália Scheimovitzová (rod. Löwy) sa narodila v roku 1869 neďaleko Nitry. Mladé dievča sa stretlo s Moritzom Scheimovitzom, za ktorého sa aj vydala. Mladí manželia spoločne žili v Šúrovciach pri Seredi a neskôr sa na dôchodok presťahovali do známeho kúpeľného mesta Piešťany. Spoločne vychovali sedem detí – tri dcéry a štyroch synov. Po Moritzovej smrti v roku 1938 Rozália bývala vždy u jednej z dcér. Čiastočne v Merašiciach, čiastočne v Štúrove (Párkány) a čiastočne v Bratislave.
Práve Bratislava, kde žila jej dcéra Margo, vyštudovaná zubná technička, sa stala pre Rozáliu neskôr osudnou. Podobne ako aj pre celú rodinu Margo, ktorá žila so svojím manželom Júliusom Mayerom v byte na Palackého 4 (bývalý Poľovnícky rad 6). Július Mayer bol veľmi obľúbený vo všetkých spoločenských vrstvách. Bol to liberál v myšlienkach a veril v stredoeurópsku kultúru. Vlastnil obchod vo Sv. Jure a dokonca mal aj svoj vlastný stôl v známom Café Savoy, ktorý miestni poznali ako Savoyka. „Servus, Mayer!“ vždy sa tešil, keď ho taxikári zdravili pred Redutou. Svoje okolie i Bratislavu nadovšetko miloval.
Po Viedenskej arbitráži v novembri 1938, keď Nemecko a Taliansko donútili Československo odstúpiť južné územie v prospech Maďarska, sa zosilnili protižidovské nálady. Ministerský predseda Jozef Tiso dokonca nariadil premiestniť nemajetných Židov a Židov bez štátnej príslušnosti zo Slovenska na územia odstúpené v prospech Maďarska. Začiatkom roka 1939 sa situácia ešte viac vyhrotila, keď Hlinkove gardy začali organizovať surové protižidovské akcie. Radikálni ľudáci Alexander Mach a Karol Murgaš dokonca vystúpili za radikálny spôsob riešenia židovskej otázky. Po vyhlásení Slovenského štátu 14. marca 1939 už mnohí tušili, že osud slovenských židov bude neblahý.
Július Mayer v roku 1941 prišiel kvôli arizácii o svoju živnosť. No neodradilo ho to, práve naopak. Zmobilizoval sa na pomoc Židom a začal pracovať na Ústredni Židov, pričom mnohých sa mu podarilo zachrániť pred transportmi, ktoré sa začali v roku 1942.
Keď na jar v roku 1942 Vojtech Tuka oznámil slovenskej vláde, že Židia budú násilne deportovaní, mnohí sa snažili zachrániť, ako mohli. Tuka to odôvodňoval ich pracovným nevyužitím a potrebou poskytnúť ich pracovnú silu Tretej ríši. Rozália mala šťastie, pretože sa transportom vyhla aj vďaka tomu, že sa zdržiavala u dcéry v maďarskom Párkány (dnes Štúrove), kde bola v tom čase relatívne v bezpečí. Nie však nadlho.
„Ako deti sme vždy čakali, kedy príde babička bývať s nami. Nekupovala nám darčeky, ale jej poviedky a porekadlá žijú s nami dodnes. Vychovávala nás doslova do voza aj do koča. Spomínam si, keď ma ako malé dievčatko učila prať punčochy. Zakaždým dvakrát zvnútra, zdôrazňovala. Takže dnes, keď dávam punčochy do práčky, si vždy spomeniem na jej modrošedé oči,“ spomína si jej vnučka Chava Šelach.
Po zastavení prvej vlny transportov, ktorá postihla takmer 58-tisíc Židov na Slovensku, sa Rozália vrátila späť k dcére Margo a zaťovi Júliusovi Mayerovi do Bratislavy. Hoci Alexander Mach vyhlasoval obnovenie židovských deportácií, nestalo sa tak. Slovenská vláda aj v dôsledku vývoja na fronte pristupovala k riešeniu židovskej otázky opatrnejšie.
Všetko sa však zmenilo na jeseň v roku 1944, keď na územie Slovenska prišli nemecké nacistické vojská a policajné oddiely, ktorých úlohou bolo potlačiť Slovenské národné povstanie a doriešiť židovskú otázku. Na Slovensku tak 30. septembra 1944 opäť došlo k obnoveniu deportácií, ktoré boli v réžii nacistických okupačných orgánov. Rodina Júliusa Mayera sa musela začať skrývať. Hoci židovskí obyvatelia nesmeli bývať v centre mesta, majiteľ domu Dr. Tomášek umožnil viacerým židovským rodinám, aby vo svojich domoch pobývali.
Gestapo sa však nestránilo ničoho. V októbri toho istého roku zabúchali neznámi muži na dvere bratislavského bytu Júliusa Mayera a celú rodinu aj so starou a nevládnou Rozáliou Scheimovitzovou odvliekli v októbri 1944 do seredského pracovného tábora. Rozália sa po deportácii v novembri ocitla v koncentračnom tábore smrti Bergen–Belsen spolu so svojimi dvoma dcérami a tromi vnukmi, ktorí na vlastné oči zažili neľudské zaobchádzanie s mamou a so starou mamou. Treba pripomenúť, že zo zberného tábora v Seredi počas druhej vlny vyviezli v 11 transportoch okolo 12-tisíc Židov.
Rozália Scheimovitzová sa z nemeckého tábora smrti Bergen–Belsen už nikdy nevrátila. Jej najbližší sa 7. marca 1945 stali svedkami jej tragickej smrti, keď nacisti hodili jej mŕtve telo na kopec iných mŕtvol. Nacisti zavraždili aj jej dvoch synov – Gezu Schuriho a Oskara a takisto aj jej dcéru Adelu. Osud jej ďalších synov je dodnes nejasný, ale je zrejmé, že obaja sa stali obeťami šoa. Ďalším dvom dcéram, Margot a Júlii, sa podarilo ukryť do bezpečia a emigrovali do Izraela.
Mnohými obľúbeného Júliusa Mayera zavraždili v Buchenwalde. Jeho smrť sa datuje na 3. februára 1945. Obaja dnes majú z iniciatívy Chavy Šelach svoj pamätník pred domom na Palackého 4 v Bratislave.
Autorka: Petra Nagyová