Námestie osloboditeľov 39, Liptovský Mikuláš
Dátum uloženia 16.7.2022
TU ŽIL
ĽUDOVÍT ŠÁNDOR
NAR. 1900
DEPORTOVANÝ 1945
DO SEREDE
DO SACHSENHAUSENU
ZAVRAŽDENÝ
Inštalovanie Kameňa zmiznutých na pamiatku Ľudovíta Šándora bolo zachytené vo filme Hľadanie spomienok od Veroniky Homolovej Tóthovej, ktorý vysielala TV Joj v roku 2023 (trailer dostupný tu: http://bit.ly/4af8axh )
Na prelome storočí sa 31. októbra 1900 v liptovskej Podturni narodil malý Ľudovít. Detstvo trávil s rodičmi a dvoma bratmi. Rodina sa volala Schwarz, no v tridsiatych rokoch si priezvisko pomaďarčili na Šándor. V tej dobe to nebolo nič nezvyčajné. Ľudia si priezviská menili rôznymi smermi medzi nemčinou, maďarčinou, slovenčinou a češtinou.
Ľudovít vyrastal a celý život aj osud sa mu spájal so zákutiami Liptova. Keď mal 33 rokov, oženil sa s Auréliou Bihellerovou z Ružomberka, ktorú všetci prezývali Aranka. Z rodinných spomienok vieme, že svadobnú cestu strávili v chorvátskej Opatiji. Usadili sa v Liptovskom Mikuláši a viedli tam spoločensky bohatý, aktívny život. V rodinnom albume sa z tohto obdobia zachovalo množstvo fotografií z výletov s priateľmi, na ktorých – slovami ich dcéry Agnešy, ktorá sa narodila v roku 1935 – „pôsobia veľmi šťastne“.
Ľudovít Šándor bol elektrošpecialista. So svojím spoločníkom, pánom Starkom, vlastnil obchod s elektronikou, rádiami, fotosúčiastkami a elektro súčiastkami. Nazýval sa Audion a nachádzal sa na námestí v Liptovskom Mikuláši, len kúsok od domu, kde Šándorovci bývali. Agneša si na svojho otca spomína ako na veľkého elegána, urasteného a charizmatického muža. Rád športoval – venoval sa šermu, turistike, plávaniu. Spolu s manželkou mal v meste veľa priateľov, nie len v rámci židovskej komunity, ktorá bola v tom čase v Liptovskom Mikuláši veľká, ale aj medzi kresťanmi. V rodine tiež prikladali význam vzdelaniu, všetci ovládali slovenčinu, maďarčinu a nemčinu.
V roku 1939 sa po Mníchovskom diktáte Československo rozpadlo na Protektorát Čechy a Morava, ktorý patril do Tretej ríše a samostatný Slovenský štát, ktorý fungoval ako nacistický satelit. Vláda v ňom postupne prijala desiatky protižidovských zákonov. Jeden z nich bránil obyvateľom so židovským pôvodom vlastniť firmy alebo podniky. Tie museli byť prepísané na obyvateľov nežidovského pôvodu, takzvaných árijcov. Tento proces sa nazýval arizácia a postihol aj firmu pánov Šándora a Starka. Arizátori, teda noví nežidovskí vlastníci firiem, sa často aktívne zasadzovali o odstránenie pôvodných majiteľov. Ľudovít mal v tomto šťastie. Arizátor Audionu do pracovných vecí nijak nezasahoval a až do vypuknutia Slovenského národného povstania v lete 1944 spravoval pán Šándor obchod so svojím spoločníkom Starkom. Aj neskôr, keď boli Šándorovci v zajatí, sa im ich arizátor snažil pomôcť. Po vojne, keď boli arizátori trestaní, spísala Aranka s ich arizátorom vyhlásenie o tom, že arizácia bola fingovaná a arizátor im od začiatku pomáhal vyhnúť sa deportácii.
Ľudovít získal počas vojny kvôli svojim znalostiam v oblasti elektrotechniky takzvanú žltú výnimku, ktorú udeľovali „hospodársky dôležitým“ židom. Tá sa zároveň vzťahovala aj na celú rodinu, takže prvé roky prenasledovania počas II. sv. vojny sa rodiny Šándorovcov dotkli miernejšie než iných Židov.
Relatívne pokojný život rodiny sa zmenil po vypuknutí SNP. Nemci, ktorí Slovensko obsadili a SNP potlačili, zrušili platnosť všetkých výnimiek a obnovili deportácie, čím sa Šándorovci ocitli v nebezpečenstve. Do táborov posielali všetkých Židov, ktorých našli, bez rozdielu.
Ľudovít s rodinou sa rozhodli ukryť. Okrem manželky Aranky a dcéry Agnešy s nimi utiekli aj Agnešina stará mama a teta.
Pár dní prebývali u akademického maliara Ladislava Čemického na statku v Čemiciach. Odtiaľ kvôli bezpečnosti odišli do dedinky Bobrovček, kde ich ukrývala vo svojom dome jedna miestna rodina. Pri nej zostali do októbra 1944.
Vtedy nemeckí vojaci vypálili susednú dedinu a riziko, že by Šándorovcov objavili, bolo odrazu priveľké. Preto museli Ľudovít s Arankou a Agnešou odísť do hôr. Rodina v Bobrovčeku však u seba nechala bývať Agnešinu starú mamu, ktorú vydávali za svoju vlastnú starkú, aj jej tetu, s ktorou by pre jej zdravotné postihnutie nebola náročná cesta do hôr možná. Obidve tu, vďaka statočnosti miestnej rodiny, prežili zvyšok vojnového prenasledovania a zachránili sa.
Ľudovít s rodinou však bez pomoci dedinčanov nezostal ani v horách. Našli im drevený zrub vysoko nad Bobrovčekom, kde sa ukrývali spolu s ďalšími ľuďmi na úteku. Aranka občas chodila po jedlo do dediny, občas dedinčania nejaké jedlo doniesli až do zrubu. Pomáhali si taktiež s partizánmi, ktorí v horách nad Bobrovčekom bývali tiež. V skupine, ktorá žila v zrube, bola zdravotníčka, ktorá poskytovala zraneným partizánskym bojovníkom aspoň základnú zdravotnú starostlivosť, oni im zase kde-tu doniesli niečo pod zub. Život v zrube bol však v zime veľmi ťažký a zložitý.
V decembri 1944 dostali utečenci varovanie od ľudí z dediny, že Nemci prečesávajú hory. Hľadali hlavne partizánov, ktorý sa v tých horách tiež ukrývali, a s ktorými sa občas dostávali do bojových stretov. Ľudia začali zrub zo strachu pred dolapením pomaly opúšťať. Ľudovít vzal svoju rodinu ešte vyššie do hôr, kde chceli nájsť nové útočisko, ale Nemci ich napokon našli. Hrozivosť toho momentu si vie predstaviť len málokto. Agnešu surovosť nacistických vojakov vydesila natoľko, že si z tej udalosti spomína len na strach. Bez ľútosti uväznili celú rodinu aj s ňou – vtedy len deväťročnou – v Ružomberku. Počas cesty prechádzali aj cez Bobrovček, kde ich náhodou uvidela z okna aj Agnešina stará mama. Chcela sa za nimi rozbehnúť, pomôcť im, ale rodina, u ktorej sa ukrývala, ju prinútila ostať. Tým jej zachránili život.
V ružomberskom väzení sa Ľudovítovi podarilo skontaktovať s človekom, ktorý arizoval jeho obchod. Ten sa pokúsil vybaviť, aby ho aj s rodinou vyškrtli zo zoznamu transportovaných do koncentračných táborov. Táto snaha sa podarila len čiastočne. Ľudovítovo meno síce vyškrtli, v zoznamoch však stále ostali Aranka s Agnešou. Vtedy sa otec rodiny rozhodol, že svoju manželku a dcéru neopustí a výnimku nevyužil. Uprednostnil tak koncentračný tábor s pravdepodobnosťou smrti pred slobodou, len aby ostal so svojou rodinou.
Dlho však pokope neboli. Z Ružomberka previezli rodinu Šándorovcov do Serede, kde Ľudovíta od rodiny odlúčili. Aranku s Agnešou potom poslali v dobytčích vagónoch do koncentračného tábora Terezín, kým Ľudovíta odvliekli do tábora Sachsenhausen. To sú posledné informácie, ktoré rodina o Ľudovítovom osude má. Nikdy sa nedozvedia, kedy a kde zomrel. Agneša si však bude navždy pamätať, že jej otec z lásky k nej a jej matke odišiel do transportu, aj keď nemusel.
Spolu s matkou pobyt v Terezíne prežili a po oslobodení Červenou armádou sa vrátili naspäť do Liptovského Mikuláša, kde v rozkradnutom byte už čakali Agnešina stará mama a teta. Ešte nejaký čas dúfali a čakali, že sa vráti aj Ľudovít, pýtali sa naňho ľudí, ktorí sa vracali zo Sachsenhausenu. Nikdy však neprišiel domov a ani navrátilci im nevedeli povedať viac.
Nakoniec sa Aranka rozhodla presťahovať s dcérou do jej rodného Ružomberka, Agneša potom prežila väčšinu života v Bratislave. Viac ako 77 rokov po týchto udalostiach bol v Mikuláši na pamiatku Ľudovíta Šándora položený Kameň zmiznutých Stolperstein pred domom, v ktorom žili. „Vojna nám a stovkám ďalších ľudí v Mikuláši zničila životy. Mesto sa tým nenávratne zmenilo. A my, ktorí sme prežili, musíme a chceme pripomínať, čo sa stalo – ako ľahko nám vzali základné ľudské práva a brutálne zavraždili našich milovaných,“ hovorí Agneša. Do Liptovského Mikuláša sa vrátila po viac ako šesťdesiatich rokoch.
Autorka: Anna Mária Pisoňová
Text vznikol spracovaním osobných spomienok a materiálov Agnešy Urbanovej a jej dcéry Tatjanny Mattovej. Za podporu ďakujeme nadácii Erinnerung – Verantwortung – Zukunft.
Zdroje obrázkov: centropa.org a myliptov.sme.sk