Emil Pásztor zachránil rodinu, seba nedokázal

TU ŽIL
DR. EMIL PÁSZTOR
NAR. 1887
VÄZNENÝ V SEREDI
NA NÚTENÝCH PRÁCACH 1942
DEPORTOVANÝ
DO OSVIENČIMU 1944
ZAVRAŽDENÝ

Emil Pásztor sa narodil 23.10. 1887 v Seredi s priezviskom Paskusz. Jeho otec bol Leopold Paskusz (1858-1918) a matka, Rosalia rod. Löwinger, pochádzala z Galanty. Mal staršieho brata, Alfréda, ktorý sa narodil r. 1886. Matka zomrela mladá, už v roku 1888. Otec Leopold sa druhýkrát oženil s Matildou a mali ešte dve dcéry, Blanku a Vilmu. 

Za prvej svetovej vojny bol Emil zranený a potom prevádzkoval trafiku v Seredi. Neskôr odišiel do Budapešti, kde vyštudoval právo a stal sa advokátom v Bratislave. Zmenil si meno na Pásztor a v roku 1915 sa oženil s Blankou Neuhauserovou z Viedne. Mal vlastnú kanceláriu, bol to úspešný a známy advokát, ktorý pomáhal aj nemajetným klientom domôcť sa ich práva. K jeho klientom patril gróf Rudolf Beňovský, ako aj roľníci z Žitného ostrova. 

Po otcovej smrti v roku 1918 sa obaja bratia starali o macochu a sestry. Sestru Vilmu vzal Emil po svojej svadbe k sebe do Bratislavy. Umožnil jej vyštudovať farmáciu a neskôr jej kúpil lekáreň. 

Emil Pásztor mal dve dcéry, Líviu (1919) a Gertrúdu (1920). Rodina žila najdlhšiu dobu na Ventúrskej ulici 12, kde mali byt a aj kanceláriu. Neskôr sa presťahovali do vtedy modernejšieho bytu na Kúpeľnej 3. Po vzniku Slovenského štátu pri perzekúcii židovských občanov Emila vyškrtli z advokátskej komory, čo veľmi ťažko niesol. Jeho manželka Blanka mala však už od r. 1936 ťažké kĺbové ochorenia a bola nepohyblivá. Preto sa Emil nerozhodol pre emigráciu. 

Mladšiu dcéru Gertrúdu poslal v r. 1939 do Londýna. Pracovala tam 6 rokov v nemocnici a získala anglický diplom zdravotnej sestry. Lívia emigrovala v roku 1942 s otcovou pomocou ilegálne do Maďarska, kde bola internovaná v tábore Rumbach. Po prepustení žila ilegálne v Budapešti s podporou maďarských priateľov a grófa Beňovského až do oslobodenia. 

Emil a Blanka boli nútene vysťahovaní a museli opustiť byt v Kúpeľnej ulici za 24 hodín. Bol im pridelený byt na Kempelenovej 4 (dnešná Klemensova), odkiaľ ich deportovali do tábora v Seredi. Tam Emil pracoval v stolárskej dielni a staral sa o chorú manželku. Jej ťažké ochorenie potom oboch zachránilo pred ďalšou deportáciou do koncentračných táborov smrti. Počas Slovenského národného povstania bol tábor v Seredi oslobodený. Nebolo ale kam ísť. Emilov starší brat Alfréd bol medzitým už v r. 1942 s manželkou a ďalšími príbuznými deportovaný a zavraždený v Osvienčime. Obe sestry s rodinami boli skryté nevedno kde v horách. 

Emil a Blanka sa vrátili do Bratislavy, kde Emil umiestnil chorú Blanku na ortopedickú kliniku, kde ju jeho dobrý známy Dr. Červeňanský prijal a dal zapísať ako protestantku. Potom si chcel hľadať úkryt pre seba. To sa mu už ale bohužiaľ nepodarilo. Spoznali ho na ulici a udali ho. Zatkli ho a deportovali do Osvienčimu, kde ho nakoniec zavraždili. Celkovo bolo v rokoch 1939-1945 zavraždených 10 rodinných príslušníkov Pásztorovcov vo veku od 15 do 76 rokov. Dnes žijú potomkovia preživších v Izraeli, v Nemecku, v USA, na slovenskom a v Poľsku.