TU PRACOVAL
JÁN ORSZÁGH
NAR. 1898
ZADRŽANÝ 4.2.1945
DEPORTOVANÝ 10.4.1945
DO MAUTHAUSENU
TAM ZAVRAŽDENÝ
Narodil sa v turčianskej obci Laclavá dňa 22. 6. 1898 ako posledné z piatich detí Ignáca Országha a jeho manželky Augusty rod. Peťkovej. Otec bol významným podnikateľom, ktorý patril medzi spoluzakladateľov úspešného obchodného domu Bratia Országh vo Varšave. Svojho otca si však veľmi neužil, zomrel dva roky po jeho narodení. Jeho brat Jozef bol druhým prezidentom Slovenskej krajiny a predsedom Matice slovenskej, ďalší brat Juraj bol zas iniciátorom výstavby lanovky na Lomnický štít. Ján Országh maturoval na vyššej obchodnej škole v Turčianskom sv. Martine. Vysokoškolské štúdiá úspešne ukončil na prestížnej Hochschule für Welthandel vo Viedni. Na Karlovej univerzite v Prahe absolvoval kurzy pre konzulárnu a diplomatickú službu.
Od 1. júla 1922 bol zamestnaný na čs. Ministerstve zahraničných vecí (MZV) a od septembra bol pridelený ako konzulárny atašé na vyslanectve v Bukurešti. Po návrate pracoval, neskôr v hodnosti vicekonzula, v dopravnom odd. Národohospodárskej sekcie MZV. Bol tiež konzulom v Ľubľane. V rokoch. 1931 – 1934 slúžil ako legačný tajomník II. triedy na československom vyslanectve v Buenos Aires, kde mal na starosti okrem iného aj kontakty s početnou slovenskou komunitou v Argentíne. Po návrate pôsobil ako odborový radca v administratívnej sekcii MZV a od októbra 1937 do marca 1939 bol konzulom v brazílskom Sao Paule. Bol presvedčený masarykovský demokrat a čechoslovakista, no po rozbití Československa sa v marci 1939 vrátil na Slovensko a stal sa významným činiteľom MZV nového štátu. Bol prijatý v hodnosti legačného radcu I. triedy do diplomacie Slovenského štátu. Stal sa vedúcim národohospodárskej sekcie MZV. Zúčastnil sa mnohých obchodno-politických rokovaní najprv s Maďarmi, neskôr aj v Rumunsku, Bulharsku a tiež Nemecku a Švédsku. Súčasne sa však od začiatku angažoval v odboji za obnovu Československa.
Spolupracoval so skupinou okolo Jána Lichnera. Do odboja sa zapojil už v roku 1939. V tomto roku ho navštívil bývalý minister Lichner a doniesol mu prečítať protokol Národnej rady v Paríži a časť sprievodného listu, ktorý z Paríža ilegálnou cestou poslal Hodža ml. Lichner požiadal Országha, aby sa v Bukurešti spojil s ilegálnymi pracovníkmi a aby s ich pomocou poslal nejaké správy do Paríža. Ján Országh sa v Bukurešti spojil s generálom Heliodorom Pikom. Stalo sa tak v byte istej pani Švecovej, príbuznej Jána Országha. Prebehlo tiež niekoľko stretnutí s Heliodorom Píkom na hotelovej izbe. Práve odtiaľ sa dostali do Paríža prvé správy Jána Országha. Generál Píka Jána Országha požiadal, aby organizoval domáci odboj. Jeho krycie meno bolo „Gringo“. Do Paríža, neskôr do Londýna zasielal kódované správy týkajúce sa napr. politickej situácie, náladách obyvateľstva, o rôznych osobách či už celoštátneho alebo lokálneho významu, správy hospodárskeho významu , ale aj veľmi dôležité správy vojenského charakteru, často odpovede na konkrétne otázky kladené Londýnom. Ján Országh neskôr do spravodajskej činnosti zapojil Rudolfa Fraštackého, ktorý vďaka svojmu postaveniu v spoločnosti Cukrospol oficiálne cestoval na služobné cesty do Švajčiarska. Tu ho napojil na veľvyslanca Kopeckého, s ktorým Jána Országha predtým zoznámila slečna Řeháková. Správy mu dával na mikrofilmoch. Fraštacký používal krycie meno Dr. Robert Frey. Medzi najznámejšie správy, ktoré ako kuriér preniesol patria napr. Vianočná dohoda či známe Osvienčimské protokoly. Fraštacký bol s rodinou Országhovcov rodinne previazaný. Bol manželom Viery Országhovej, dcéry Jánovho brata Jozefa, prezidenta Slovenskej krajiny v rokoch 1931 – 1938.
Ján Országh bol tiež jedným z popredných organizátorov skupiny Flóra. Odbojová skupina bola pomenovaná Flóra v roku 1943, podľa latinskej verzie krstného mena Kvetoslavy Viestovej, švagrinej generála Rudolfa Viesta a vedúcej osobnosti tejto odbojovej skupiny. Okrem Jána Országha v nej pôsobil aj profesor Karol Koch, bratislavský lekár, ktorý vybudoval známe sanatórium. Ďalším členom skupiny bol Elo Šándor, autor Sváka Ragana, ktorý ako zamestnanec banky robil finančnú zbierku pre ľudí, ktorí sa skrývali. Ľudovít Kukorelli, dôstojník letectva, organizátor a veliteľ partizánskych jednotiek podával správy o letectve a rozmnožoval letáky.
Ján Országh sa podieľal aj na koncipovaní jej programového memoranda, dopraveného v r. 1943 do Londýna prezidentovi Benešovi a emigrantskej vláde. Prostredníctvom Flóry a pri svojich návštevách slov. konzulátu v Prahe pomohol emigrantskej vláde nadviazať spojenie s niektorými. československými odbojovými organizáciami. Ako člen oficiálnej delegácie Slovenskej republiky v Štokholme odovzdal v r. 1943 čs. rozviedke významné materiály, o.i. Memorandum Flóry.
V lete 1943 posielal Ján Országh správy cez Budapešť do Turecka. Tieto mikrofilmy však ukradlo Gestapo. Odvtedy Gestapo pátralo po tejto skupine a hlavne po osobe s krycím menom Gringo. To viedlo k okamžitej zmene mena na Diario.
V odbojovej činnosti pomáhala Jánovi Országhovi aj jeho manželka Viera, pôvodom Češka. Balila dôležité dokumenty, šifrovala správy, neváhala organizovať zbierky šatstva, potravín či cigariet pre partizánov.
Na nedeľu 4. 2. 1945 si jeho syn Ján spomína takto: „Matka sa opäť snažila otca presvedčiť, aby sa skryl, ale márne. V nedeľu dňa 4. 2. bol krásny slnečný deň. Všade plno snehu. Dopoludnia sme sa vydali s matkou na prechádzku do lesa na Kamzík, kde sme sa mali stretnúť so známymi. Otec mal prísť za nami, pretože mal v našom byte ešte nejakú schôdzku.
Keď sme sa vracali lesom ku konečnej autobusu, stretli sme otca. Ešte dnes si dobre pamätám, že mal na sebe vnútorný kožuch a papachu, ktorú si doviezol kedysi z Moskvy. Dorazili sme domov, naobedovali sme sa. Matka umývala riad. Niekto zvonil. Otec šiel otvoriť. Najskôr otvoril malé oválne okienko na dverách, aby sa pozrel, kto to je. Boli to dvaja muži v kožených kabátoch. Vyzvali ho, aby sa obliekol, že je zatknutý a musí ísť s nimi.
Stál pred nimi, nemohol sa zaprieť a na jeho námietky, že nemajú povolenie slovenských úradov, nič nepovedali. Obliekol sa teda, matku ma zabalila nevyhnutné veci, pobozkal nás, dvere sa zabuchli a my sme z okna sledovali, ako nasadá do auta a ako auto odchádza. Všetko prebehlo tak rýchlo, že sme sa s matkou ani nestačili spamätať. Tým sa skončilo naše rodinné šťastie.“
Jána Országha zatkli fašistické bezpečnostné orgány. Bratislava bolo oslobodená dňa 4. 4. 1945 tesne po Veľkej noci. Predtým na Bielu sobotu (31. 3.) celú skupinu väzňov z väznice v Justičnom paláci odviezli na stanicu a naložili do vlaku. Ján Országha sa stihol ešte rozlúčiť s manželkou aj so svojím synom Jankom. Keď transport stál na stanici v Hornej Cerekvi (neďaleko Jihlavy), vyhodil Ján Országh z vlaku korešpondenčný lístok, v ktorom prosil svoju svokru, aby dala svojej dcére vedieť, že celý transport smerujem pravdepodobne do Mauthausenu. Mnoho železničných mostov bolo zbombardovaných a do Mauthausenu ich vliekli dlhočiznými okľukami. Korešpondenčný lístok niekto naozaj našiel a doručil ho Országhovej svokre do Kostelca. Dňa 10. 4. 1945 prišiel z bratislavskej väznice do Mauthausenu transport so 113 osobami, ktoré boli následne zavraždené v plynovej komore.
Meno Jána Országha sa nachádza v tzv. Raum der Namen – miestnosti mien obetí koncentračného tábora Mauthausen s dátumom úmrtia 10. apríl 1945. Na prízemí Černínskeho paláca v Prahe je umiestnená pamätná tabuľa pracovníkov Ministerstva zahraničných vecí, ktorí boli počas nacistickej okupácie popravení, zahynuli v koncentračných táboroch či zomreli na následky väznenia. Medzi nimi sa nachádza aj meno Jána Országha. Dňa 12. októbra 2019 bol na jeho pamiatku pred budovou Úradu vlády SR do chodníka vložený spomienkový Kameň zmiznutých, tzv. Stolperstein.
Autor: Michal Budaj, redakčne upravené
Použitá literatúra
PETRUF, Pavol. Zahraničná politika Slovenskej republiky v rokoch 1939 – 1945. In: HRADSKÁ, Katarína; KAMENEC, Ivan. Slovenská republika 1939 – 1945. Bratislava : Veda, 2015. ISBN 978-80-224-1351-0. s. 41-42.
KARVAŠ, Imrich. Moje pamäti : (v pazúroch gestapa). Bratislava; Banská Bystrica : NVK International; Múzeum SNP, 1994. ISBN 80-85727-16-1. S. 26.
Flóra. In: Dejiny Slovenského národného povstania 1944. Bratislava : Pravda, 1984. 5. zväzok Encyklopédia odboja a SNP, s. 128-129
BUDAJ, Michal, Príbeh Rudolfa Fraštackého, Pamiatky a múzeá 1/2021, Bratislava, Slovenské národné múzeum, s. 53-57
Slovenský biografický slovník. Zväzok IV. M – Q. Martin : Matica slovenská, 1990. 568 s. ISBN 80-7090-070-9. s. 350
JABLONICKÝ, Jozef., KROPILÁK, Miroslav. Slovník Slovenského národného povstania, Žilina : Epocha, t. Pravda, 1970, s. 190
Archívne materiály
Archív Ministerstva zahraničných vecí SR v Bratislave
Archív Kancelárie Prezidenta Českej republiky na Pražskom hrade
Archív Wirtschaftsuniversität Wien, Viedeň, Rakúsko
Arolsen Archives – International Center on Nazi Persecution v Bad Arolsene, Nemecko
Štátny archív v Žiline, so sídlom v Bytči, pracovisko Archív Martin – Bystrička
Štátny archív v Bratislave
Slovenský národný archív v Bratislave
Národný biografický ústav v Martine
Súkromné archívy a zbierky