Námestie Gen. M. R. Štefánika, Brezno
Dátum uloženia 31.10.2012
TU ŽIL
HUGO MITTELMANN
NAR. 1896
ZATKNUTÝ 27. 3. 1942
DEPORTOVANÝ 1942
DO TREBLINKY
TAM ZAVRAŽDENÝ
TU ŽILA
ŠARLOTA MITTELMANNOVÁ
NAR. 1901
DEPORTOVANÁ 1942
DO SOBIBORU
TAM ZAVRAŽDENÁ
TU ŽILA
ALICA MITTELMANNOVÁ
NAR. 1926
DEPORTOVANÁ 1942
DO SOBIBORU
TAM ZAVRAŽDENÁ
Námestie Gen. M. R. Štefánika, Brezno
Dátum uloženia: 17.12.2021
TU ŽILA
ERNA FASSEL
NAR. 1878
DEPORTOVANÁ 1942
DO SOBIBORU
TAM ZAVRAŽDENÁ
Do druhej svetovej vojny bolo ešte ďaleko, keď Hugo Mittelmann s rodinou prevádzkoval na Hlavnom námestí v Brezne svoj obchod s lahôdkami. V ňom ste mohli nájsť tie najrôznejšie potraviny: mlieko, koreniny či múku, švajčiarske syry, čokolády alebo najlepšie vína. Najvychýrenejším tovarom však bola jeho lahôdková bryndza, ktorú vyrábal vo vlastnej bryndziarni v zadnom trakte domu. Denne ju autom rozvážali do okolitých miest a dedín a nočnými rýchlikmi, naloženými päťdesiatkilovými geletami, z Brezna do Prahy. Takto známy bol jeho obchod.
Vypočujte si príbeh o Mittelmannovcoch
S prevádzkou obchodu a s účtovníctvom mu pomáhala manželka Šarlota a keď trochu vyrástli, zapojili sa aj ich dcéry Edita a Alica. Obchod a bryndziareň Huga Mittelmanna dávali zarobiť na živobytie aj niekoľkým pomocníkom, ktorí tam po vyučení zostali pracovať. Staršia dcéra Edita spomínala na čas pred Vianocami, keď si potom, ako zatvorili obchod i bryndziareň, spoločne aj s pomocníkmi posadali k sviatočnému stolu. Židia a kresťania. Spolu vítajúc prichádzajúce sviatky, každý po svojom. Chanukový svietnik na stole a vedľa neho vyzdobený vianočný stromček.
Smerovanie spoločenskej situácie na Slovensku vytvorilo vtedy – koncom 30. rokov – postupne zo Židov občanov druhej kategórie. Predstavitelia Slovenského štátu zisťovali „kto je Žid“, aby mu následne mohli zaistiť všetok hnuteľný a nehnuteľný majetok a obmedziť ich základné ľudské práva. Židom nebolo dovolené stretávať sa na verejnosti, nesmeli chodiť do kina, parku alebo šoférovať auto. Museli odovzdať všetko hodnotné, čo vlastnili. Prišli tak o umelecké predmety, obrazy, zlato a kožušiny. Začali sa zavádzať zásahy do výkonu povolania, museli odovzdať svoje pasy, zatvoriť obchody, podniky, ordinácie a dielne. Postupne boli vyradení zo sociálneho, profesionálneho aj kultúrneho života na Slovensku. Vplyvom týchto nariadení sa od 1. septembra 1941 výrazne obmedzila aj možnosť židovských detí vzdelávať sa. Mohli navštevovať len „židovské triedy“ vytvorené na ľudových a meštianskych školách. Hugova staršia dcéra Edita mala šťastie a stihla zmaturovať na strednej škole, jej mladšia sestra Alica už strednú školu navštevovať nemohla. Pre Židov platil zákaz študovať na stredných a vysokých školách. Aj Editina maturita však bola pre rodinu trpkou a nepríjemnou skúsenosťou. Museli znášať protižidovské prejavy a heslá, ktoré okolo nej skandovali jej spolužiaci a spolužiačky.
Aj Hugo Mittelmann musel časom odovzdať všetko, čo svojou prácou a usilovnosťou nadobudol. Zo začiatku mali Židia povinnosť zanechať „len“ svoj spôsob života. Pre Huga Mittelmanna to znamenalo, že rodina prišla o obchod aj bryndziareň. Hugo, aj so svojím bratom Emilom, musel denne chodiť na stavbu breznianskej železnice, kde robil tú najťažšiu fyzickú prácu. Rodina prišla aj o svoj byt. Mohli si z neho zobrať len to najnutnejšie a museli sa presťahovať do pivnice. A ešte čosi… Všetci museli byť označení. Na oblečení museli nosiť žltú Dávidovu hviezdu. Razom tak prišli nielen o svoje majetky, ale najmä o ľudskú dôstojnosť. No aj to sa časom ukázalo ako menšia z obetí, ktorú museli podstúpiť. Izolovaní od rodiny a priateľov museli znášať dôsledky Židovského kódexu, uzákoneného 9. septembra 1941. V takýchto podmienkach žila rodina Huga Mittelmanna do marca 1942. Vlastným štátom ožobráčení Židia sa preň stali záťažou a spolu s Hlinkovou slovenskou ľudovou stranou nariadil ich prvé deportácie. Výsledky štátnej antisemitskej politiky sa skrížili s holokaustom organizovaným nacistami, a Slovenský štát od 25. 3. 1942 do 20. 10. 1942 deportoval v päťdesiatich siedmich transportoch takmer päťdesiatosemtisíc Židov. Cieľové stanice: koncentračné tábory pri Osvienčime a Lubline.
Dvadsiateho ôsmeho marca 1942 z Brezna odchádzal jeden z prvých mužských transportov. V nich sa viezol Hugo Mittelmann, aj jeho brat Emil a spolu s nimi mnohí iní muži židovského pôvodu. Cieľová stanica transportu: Lublin. S rodinou sa nestihli ani rozlúčiť.
Šiesteho júna 1942 odišiel z Brezna ďalší transport, bola v ňom Hugova manželka Šari, jej matka Erna Fassel, ktorá s nimi žila, a vtedy ešte len šestnásťročná Šarlotina a Hugova dcéra Alica. Cieľová stanica transportu: zberný tábor Nováky. Ani ony sa nestihli s nikým rozlúčiť. Len pár dní pred transportom, 1. júna 1942, stihla Alica napísať krátky list svojej sestre Edite, ktorej sobáš s Oskárom Bergerom zachránil život. Edita prežila deportácie slovenských Židov na úteku. Alica sa odmietla vydať, hoci by sa tak možno bola zachránila. Už ako šestnásťročná vnímala krízu svojho národa, dúfajúc, že ju prežije spolu s ním, že bude môcť doštudovať, že sa bude môcť zaľúbiť. Dúfala, že keď bude transport prechádzať cez Bystricu, podarí sa im na stanici aspoň cez zamrežované okno naposledy sa uvidieť. Ukázalo sa, že to bol začiatok časov, keď už nešlo „len“ o zmenu spôsobu života. Už šlo o to najcennejšie.
Hugo Mittelmann s manželkou Šari a dcérou Alicou sa už nevrátili, ani Šarlotina mama Erna Fassel. Huga zavraždili v Treblinke a zvyšok rodiny v Sobibore.
Upravila Alexandra Lunterová podľa knihy O koľko lásky som prišla od autorky Alice Frühwaldovej – vnučky Huga a Šarloty Mittelmannovcov a Editinej dcéry, ktorá dostala meno na pamiatku svojej zavraždenej tety Alice.