TU ŽIL
GUSTÁV GRÁF
NAR. 1881
ZADRŽANÝ NA JESEŇ 1944
V DÚBRAVKE
DEPORTOVANÝ DO SEREDE
DO SACHSENHAUSENU
ZAVRAŽDENÝ
TU ŽILA
KAMILA GRÁFOVÁ
ROD. LÖWNEROVÁ
NAR. 1891
ZADRŽANÁ NA JESEŇ 1944
V DÚBRAVKE
DEPORTOVANÁ DO SEREDE
DO RAVENSBRÜCKU
ZAVRAŽDENÁ
TU ŽIL
JIŘÍ GRÁF
NAR. 1926
ZADRŽANÝ 1942 V PRAHE
DEPORTOVANÝ
DO MALÉHO TROSTENCA
ZAVRAŽDENÝ
TU ŽIL
PAVEL GRÁF
NAR. 1928
ZADRŽANÝ NA JESEŇ 1944
V DÚBRAVKE
DEPORTOVANÝ DO SEREDE
DO SACHSENHAUSENU
DO BUCHENWALDU
PREŽIL
Dátum uloženia: 13.8.2018
Paulínyho 1, Bratislava
Ak v Bratislave na Hviezdoslavom námestí pôjdete na zmrzlinu do Kouna za americkou ambasádou, možno zakopnete o Stolpersteine, “kamene na zakopnutie”, ktoré pripomínajú osud rodiny českých Židov Gráfovcov.
Ich tragický príbeh vyrozprávala Jana Anna Tanner, dcéra Gustáva a Kamily Gráfovcov, ktorých odvliekli a spálili v koncentračných táboroch. Nikdy ich nepochovali. Teraz ich pripomínajú kamene Stolpersteine.
Jana sa narodila v roku 1930 na dobrej adrese. V úplnom centre Bratislavy vedľa hotela Carlton, na ulici, ktorá sa dnes volá Paulínyho. Rada sa kúpala v blízkom Dunaji. V ich dome bývali samí chlapci, ktorých rodičia, podobne ako tí jej, pracovali v slovenskej filiálke strojárenského podniku ČKD.
Jej otca, inžiniera Gustáva Gráfa, ešte v 20. rokoch prevelili do Bratislavy z Prahy. Usadil sa na Slovensku a vo voľnom čase zbieral obrazy. Miloval umenie, keďže bol však z veľmi chudobnej rodiny, venoval sa mu len ako hobby.
Na konci tridsiatych rokov sa každodenný život Gráfovcov radikálne zmenil. Nacisti obsadili Sudety a Slovenský štát začal prijímať ešte prísnejšie protižidovské zákony, než zaviedli v Hitlerovej ríši. Okrem toho sa rozdelením Československa ocitli ako Česi uviaznutí na Slovensku a zároveň sa ich príbuzní zrazu nachádzali v cudzom štáte. Doma Jana počúvala stále vážnejšie a znepokojujúcejšie rozhovory rodičov o tom, čo sa deje v Protektoráte Čechy a Morava či v blízkom Rakúsku. Začala sa báť, čo s nimi bude.
Musela začať nosiť žltú hviezdu, vyhodili ju z normálnej školy a umiestnili do židovskej školy, čo pre ňu bolo ako pre dieťa nepochopiteľné. Obzvlášť preto, lebo jej rodina bola kompletne sekulárna, Gustáv bol zarytý ateista. Nakoniec aj židovskú školu zavreli, pretože učiteľov poslali do transportov.
Gustáva čoskoro vyhodili z práce a poslali do penzie, hoci peniaze z nej už nikdy neuvidel. Musel začať predávať svoje obrazy, aby mali z čoho žiť. Janina staršia sestra Mária, Gustávova dcéra z prvého manželstva, sa vydala za operného speváka a odišla žiť do zahraničia. Otec bol však optimista, stále veril, že to nejako zvládnu. Keď už však hrozili transporty, a začali sa báť o slobodu svojich detí, pomohli im susedia Čermákovci, ktorí Janiným rodičom ponúkli rodný list svojej zosnulej dcéry. Tiež im navrhli poslať Janu za farárom Jurkovičom. Predtým ju aj s bratom dali pokrstiť. Jana tak skončila v evanjelickom sirotinci v Modre.
Poslednýkrát sa rozlúčila s mamou a otcom a už ich nikdy neuvidela. Jej brata Pavla do sirotinca zobrať nemohli, mal 16 rokov a deti brali len do 15 rokov.
Ešte prvé dva týždne jej rodičia posielali listy, potom sa však odmlčali. A hoci im musela sľúbiť, že nikomu nepovie, kde sa nachádza, napísala pani Čermákovej, susede a priateľke jej rodičov, ktorá im pomohla Janu v sirotinci ukryť. Spýtala sa jej, čo sa stalo jej rodičom. Tak sa dozvedela, že ich transportovali preč.
Osudy Janiných rodičov Gustáva a Kamily a brata Pavla sa rozdelili po tom, ako na jeseň 1944 našli ich úkryt v Dúbravke, kam sa uchýlili po mnohých sťahovaniach. Najprv ich poslali na zhromaždisko v Bratislave a následne do koncentračného tábora v Seredi. Tam rozdelili mužov od žien. Kamilu transportovali do ženského koncentračného tábora Ravensbrück, Gustáva a Pavla do koncentračného tábora Sachsenhausen. Nakoniec od seba oddelili aj Gustáva s Pavlom, a kým Gustáv ostal v Sachsenhausene, Pavla transportovali do koncentračného tábora v Buchenwalde.
Janinho staršieho brata Jirku, ktorý študoval v Prahe a býval tam u príbuzných, deportovali aj s príbuznými z Prahy do Minska, kde ho poslali hneď po príchode do plynu. Mal vtedy 16 rokov.
Zo všetkých jej príbuzných prežil len Pavel.
O tom, čím si prešiel, rozprával len veľmi málo. Zomrel v roku 2017. Po vojne sa Pavel vrátil za strýkom do Prahy, ktorému sa tam podarilo nejako pretĺcť vojnou. Pri počúvaní BBC v rozhlase náhodou začul známy barytón svojho strýka, a tak napísal list na konzulát Československa v Londýne, či by nezistili jeho adresu. Tam zhodou okolností pracovala ich sestra Mária, ktorá si list prečítala a zariadila, aby sa Jana s bratom dostali do Anglicka. Odleteli v bombardéri britských leteckých síl RAF v rámci akcie Orphans of Holocaust.
Nikto v ňom nevedel po anglicky.
Na Britských ostrovoch sa začal pre Janu a Pavla nový život. Nasťahovali sa k sestre a švagrovi, hneď od začiatku sa učili po anglicky a následne chodili na strednú školu. V roku 1946 napísal Pavlovi strýko z Ameriky list, v ktorom ho pozýval za oceán. Pavel sa tak po získaní víz presťahoval do USA, kde si ho strýko adoptoval a prijal jeho priezvisko Loewen. Po strýkovom vzore vyštudoval matematiku, prednášal na Standford University a dlhé roky až do konca svojej kariéry pracoval pre IBM.
Jana si po štúdiu našla zamestnanie v knižnici pre architektov, kde pracovala, až kým sa jej narodili deti, a potom začala pracovať ako sekretárka v škole.
Do Československa sa prvýkrát vrátila až po páde komunizmu.
Našla si manžela, ktorý pracoval v poisťovni. Narodili sa im dve deti. Syn John pracoval v banke, dcéra Catherine sa venovala hudbe a nakoniec sa stala spisovateľkou. Spísala príbeh svojej mamy v knihe My Hidden Mother (Moja utajená mama). Pomaly spoločne odkrývali Janine traumy z vojny a rozprávali príbeh jej široko rozvetvenej rodiny, z ktorej prežila len hŕstka.
Ako sa v závere knihy píše: „…tridsiate roky 20. storočia nebol dobrý čas narodiť sa do židovskej rodiny v strednej Európe. Bol to čas, kedy sa hudba stišovala, ukrývanie a zatajovanie bolo nevyhnutné k prežitiu a milujúce rodiny boli rozbité nepredstaviteľnou hrôzou… . A čo ďalej? A čo potom? Ako vyjdete z úkrytu a naučíte sa žiť odznova?“
Zdroj: Článok Denník N