Ľudovít Grünfeld – postarší pán z Ratkovej

TU ŽIL
ĽUDOVÍT GRÜNFELD NAR. 1890
DEPORTOVANÝ 15.5.1942
ZAVRAŽDENÝ 24.6.1942 V TREBLINKE
Miesto:
Ratková 35 (oproti obecnému úradu)
Inštalované 18. 9. 2014
Na schodoch pred neveľkým domom naproti kostolu 
sedí postarší muž, 
vedľa neho malý kufrík. 
Drží svojich dvoch synov za ruky 
a plače.

Jeho viera v relatívne pokojný malomestský život vo vojnovej Slovenskej republike a v to, že norimberské zákony či Židovský kódex sú predsa všetko, čo sa slovenským Židom môže stať, dostala posledný tupý bolestivý úder. Keby len v tom momente vedel, že spolu s rodinou neskončí na nútených prácach, ale že o niekoľko dní sa dostanú až do vyhladzovacieho tábora Treblinka, možno by sa deťom cestou do školy a ďalším obyvateľom Ratkovej naskytol ešte srdcervúcejší pohľad. Čo sa mu toho dňa 15. mája 1942 popri čakaní na odvoz preháňalo hlavou? To sa už nikto nikdy nedozvie. No vďaka zopár dochovaným materiálom, spomienkam rodákov a Kameňom zmiznutých (Stolpersteine) sa nám tento pán hádam aspoň nevytratí zo spomienok a navždy ostane v slovenskej pamäti.

Narodil sa v roku 1890 v Ratkovej rodičom Jakobovi a Ethel. S manželkou Annou mal dvoch synov, Mishu a Erna, a všetci spoločne žili v dome na hlavnom námestí Ratkovej, hneď vedľa obecného úradu, kostola a školy.

Misha Grünfeld

Erno Grünfeld

Bol schopným a v celom okolí uznávaným obchodníkom prevažne s textilom. Ratková, v tej dobe významné remeselnícke centrum Gemera, spolu s okolitými obcami boli pôsobiskom mnohých remeselníckych živnostníkov. A títo garbiari, murári, obuvníci či súkenníci chodili pravidelne nakupovať práve k majiteľovi predajne textilu. Bol totiž nielen spoľahlivý a poriadny, ale neraz zákazníkom vyšiel v ústrety.

V období núdze neváhal pomôcť a svoj tovar predával nielen za peniaze a na splátky, ale po dohode vydával za protislužbu či naturálie.

Dom Grünfeldovcov

Totiž kto sa živil napríklad výrobou kapcov a čižiem, trpel prevažne koncom jari a v lete na nedostatok príjmov. V tomto prípravnom období na chladné jesenné a zimné mesiace tak mohol pána z predajne naproti kostolu poprosiť o textil na dlh, a ten postupne splácať zas od jesene, keď sa opäť rozbehli kšefty. Ratkovský obchodník s textilom si poctivo viedol knihu dlžníkov, aby sa s každým vedel spravodlivo vyrovnať.

A vôbec, obyvatelia Ratkovej spolu vychádzali a konali ľudsky, úprimne a férovo. Spolunažívanie kresťanských, židovských a rómskych obyvateľov bolo (snáď azda na možné tradičné malomestské spory) bezproblémové. Majiteľ obchodu s textilom patril do ratkovskej židovskej komunity. Židovské komunity boli stáročia zvyknuté byť do istej miery uzatvorené a neprístupné, ratkovskí Židia však v tomto neboli striktní. Pri stretnutiach s nežidovskými susedmi bežne používali ratkovské nárečie (hoci medzi sebou doma hovorili po nemecky), rodičia vychovávali svoje deti k porozumeniu a tolerancii. A v takejto ľudskej a otvorenej výchove následne pokračovali učitelia ratkovskej evanjelickej školy.

Ratkovská evanjelická škola

Ratkovská evanjelická škola bola ekumenickou školou, ktorú spoločne s kresťanskými navštevovali aj židovské deti, a tie

sedeli spolu v laviciach,

hrávali divadlo či šachy,

vystupovali na školských akadémiách,

vymieňali si desiaté (maces za chleba s klobáskou a opačne),

navštevovali sa navzájom u seba doma.

Dobré vzťahy Ratkovčanov sa prevažne nezmenili ani so začiatkom druhej svetovej vojny, vznikom Slovenskej republiky, a ani s politickými nariadeniami takmer dennodenne obmedzujúcimi a zakazujúcimi slobodu pohybu, pobytu, obchodovania, zhromažďovania, náboženského vyznania, právo na vlastníctvo pôdy či obchodu, na vzdelanie, účasť na kultúre, či právo voliť, ktoré sa po celej krajine zavádzali podľa vzoru nemeckej Tretej ríše. Ratkovských Židov sa v tejto neľahkej dobe zastávali a bránili mnohí obyvatelia dediny, predovšetkým miestny notár Krokavec a evanjelický kňaz, vedúci ratkovskej evanjelickej školy, pán farár senior Halák. Židia svojim spoluobčanom na základe dlhoročných priaznivých skúseností dôverovali. Do posledného momentu možno až príliš naivne dúfali, že predsa také (minimálne v ich očiach) harmonické spolužitie ich nemôže priviesť do nebezpečenstva. Hoci boli i varovaní a konfrontovaní s pocitom, že „niečo je cítiť vo vzduchu“, odísť sa im nechcelo. Ale pekne poporiadku.

Najprv (1939) obdržal ratkovský notársky úrad nariadenie vykonať súpis všetkých miestnych Židov. Táto evidencia časti ratkovských obyvateľov sa neskôr stala výhodným nástrojom pri postupnom zavádzaní protižidovských zákazov a príkazov, napríklad pri arizácii či deportáciách. Samozrejme, aby bolo hneď jasné, kto je Žid a kto Žid nie je, na koho sa opatrenia vzťahujú a na koho nie. Notárovi Krokavcovi sa to už vtedy nepozdávalo, tušil za nariadením zapísať všetkých Židov nejaký hlbší, zlomyseľný zámer. Mnohých spoluobčanov sa snažil od zápisu odhovoriť, no neúspešne, zapísať sa prišiel každý. Potom (1940) vylúčili Židov zo škôl. Chodiť mohli len do štátnych ľudových škôl, židovskí a nežidovskí žiaci v oddelených triedach zvlášť. S odvážnym vyhlásením seniora Haláka, že na cirkevnú školu sa toto nariadenie nevzťahuje, zostali brány ratkovskej evanjelickej školy pre židovské deti otvorené. A vôbec, Halák mal všeobecne situáciu v Ratkovej pomerne jednoznačne a rázne pod palcom. Jedna historka hovorí, že proti istému hrdému ratkovskému gardistovi, ktorý chcel vystúpiť z evanjelickej cirkvi na protest, ak tá nezmení svoj postoj k Židom, sa senior Halák ohradil, že predsa cirkev bude bez problémov fungovať ďalej aj bez takej hlúpej hlavy.

Keď nastala arizácia (1940), zabavovanie židovského majetku a jeho prideľovanie novým „árijským“ majiteľom, pán majiteľ obchodu s textilom, ktorého obchod, samozrejme, skonfiškovali tiež, urobil ďalšiu šľachetnú vec,

spálil

knihu svojich dlžníkov

(ktorým predal tovar na splátky),

aby arizátor predajne textilu

nemohol v jeho mene od miestnych obyvateľov

nič vymáhať.

Arizátor obchodu s textilom pochádzal pravdepodobne z Ratkovskej Lehoty, ktorá hoci ležala neďaleko, patrila k inému okresu. Arizátor nielenže nepoznal miestne pomery, ale vonkoncom sa nevyznal do remesla či do obchodu – bol pastierom. Asi aj preto urobil veľmi nelogickú vec, keď sa nepostaral o hospodársku výnimku, ktorá mohla Grünfeldovcov ochrániť pred deportovaním. A možno výnimku nevybavil naschvál, pretože sa ich chcel čím skôr zbaviť, to nevieme presne. Rovnako ako nemáme žiadne ďalšie informácie o ich spolunažívaní. Potom, čo Grünfeldovcov odviedli, začal kedysi široko-ďaleko významný obchod v rukách nekompetentného človeka stagnovať a chradnúť.

Ako teda presne došlo k tomu, že v jedno májové dopoludnie

na schodoch pred neveľkým domom naproti kostolu

sedel postarší muž,

vedľa neho malý kufrík,

držal svojich dvoch synov za ruky

a plakal?

Tento muž sa volal Ľudovít Grünfeld, vlastnil obchod s textilom a bol šľachetným a váženým židovským občanom Ratkovej. 15 mája 1942 bol neďaleko jeho domu, na hlavné námestie Ratkovej pristavený autobus, do ktorého museli pán Grünfeld, jeho manželka Anna, jeho desaťročný syn Erno, osemročný syn Misha a všetci ostatní ratkovskí Židia nastúpiť a pretrpieť snáď svoju najdlhšiu cestu života. Väčšina ratkovských Židov smerovala do Revúcej, sídla neďalekého pracovného tábora, kde ich naložili na nákladné autá, cez Muráň odviezli do Popradu a odtiaľ vo vagónoch vlaku na sever. Niektorých ale viezli druhou stranou cez Plešivec a Rožňavu, ktorá bola  v tej dobe na území Maďarska a prejazd slovenských vlakov povoľovala. Všetci skončili v nacistických vyhladzovacích táboroch vtedajšieho Poľska.

A všetkých približne 80 židovských obyvateľov Ratkovej, ktorých veľkú časť tvorili deti, čakala v týchto táboroch násilná smrť. Väčšinu z nich v tábore Treblinka, Annu Grünfeldovú pravdepodobne previezli cez Nováky do Osvienčimu. Rodina ostala počas deportácie roztrhnutá, žena a muži, resp. chlapci zvlášť. Hlava rodiny, Ľudovít Grünfeld bol zavraždený necelých šesť týždňov po odvlečení, 24. júna 1942, o jej zvyšných troch členoch také presné informácie nie sú k dispozícii. Z ratkovskej židovskej komunity sa zachránili len páni Ernest Wilner a Július Goldberger, a slečna Ela Goldschmiedová, ktorá ako jediná odišla z kraja ešte v roku 1938.

Ľudovít Grünfeld. Jedno meno, jeden Kameň zmiznutých (Stolperstein). Jedno meno, za ktorým si konkrétnu tvár bohužiaľ nevieme predstaviť. Jedno meno, jedna rodina. Jedno meno, jeden príbeh, ktorý však prináša a oživuje príbehy celej Ratkovej, celej židovsko-kresťansko-rómskej komunity, ľudskosti, šľachetnosti a odvahy, ale aj utrpenia, zločinu a smrti. Príbehy Dróthovcov, Goldbergovcov, Goldschmiedovcov, Šachterovcov, Hochfelderovcov, Kanerovcov, Kleinovcov, Millerovcov, Weinbergerovcov, Wilnerovcov, ktorí museli odísť a do Ratkovej sa už nikdy nevrátili.

Autorka: Michaela Ďurková

Zdroje

V ratkovej odhalia pamätnú tabulu židovským deťom

Druhá trojičná nedeľa v Ratkovej

Štát proti Židom. Vývoj protižidovského zákonodarstva v SR, Impulz Revue 2012

V Ratkovej osadili spomienkový kameň

Stolpersteine v BBSK – anglicky

Výpoveď historičky Daniely Baranovej podľa svedectiev obyvateľov Ratkovej a ďalších pamätníkov

Ľudovít, Anna, Erno, Misha